Späť do Európy

Zobudili sme sa podobne ako predchádzajúci deň do pekného slnečného rána, aj keď trochu chladného, slniečko už krásne hrialo. O pol deviatej sme vyrazili smer Asilah. Hneď za mestom sme ale zistili, že cesty z Fésu smerom k pobrežiu sú asi v Maroku najstaršie a ich povrch a prevedenie boli v hroznom stave. Väčšina cesty bola ako morské vlny, auto po nich doslovne skákalo. Naviac diery, odtrhnuté časi cesty, skrátka strašné. Takto sme cestovali asi 4 hodiny a dokopy nič sme neprešli, väčšinou 30 až 40 km za hodinu a často spomalenie až na rýchlosť chôdze. Do toho naviac preplnené dediny, určite najhorší úsek v Maroku. Neskôr sme zistili, že ideme po nesprávnej ceste, existuje lepšia, bohužiaľ sme na nej neboli. Keďže v Asilahu sme už boli hneď prvý deň nášho pobytu v Maroku, nič nás tam nelákalo, naviac tam nie je najlepší kemp. Feri teda požiadal nášho marockého sprievodcu, aby zistil, či by sme nemohli už dnes odplávať trajektom do Španielska. Podarilo sa, loď mala vyplávať o 6ºº hod. z Tangeru, ktorý bol vzdialený asi 100 km. Rozhodovanie bolo rýchle, so Zaidom sme sa dohodli, že mu zaplatíme cestu do Asilahu taxíkom keď s nami pôjde a pomôže nám opustiť Maroko a vybaviť lodné lístky. Okamžite po dohode sme vyrazili smer Tanger. Do Tangeru sme prišli okolo 15ºº hod., mali sme teda dostatok času na všetky formality. Zaujímavý bol prechod Tangerom do prístavu. Ako som prichádzal ku križovatke, videl som že mňa ukazujú nejakí “výrastkovia” a okamžite sa všetci (šiesti) rozbehli ku mne. Musel som zastaviť v rade áut, nakoľko bola červená. Zozadu pribehli mladíci, štyria sa okamžite vsunuli pod auto a dvaja, každý z jednej strany skúšali otvoriť postupne všetky dvere na karavane. Našťastie som ich mal zamknuté, inak by mi asi nič nezostalo. Policajt, ktorý stál na križovatke videl čo sa deje a okamžite sa rozbehol ku mne. Keď mladíci videli, že sa rýchle približuje k autu, okamžite sa rozpŕchli, aj tí čo boli pod autom. Bol som ako vo sne, nemohol som tomu ani uveriť, bolo to poobede všade plno ľudí. Policajt ma ale nepustil ďalej a ukázal mi, že mám odbočiť do najbližšej uličky. To som zase nechápal ja, veď som neurobil žiaden priestupok. Odbočil som teda a čakal, čo sa bude diať. Keď policajt prišiel ku mne, opýtal sa, či mám všetky dvere zamknuté, keď som to potvrdil, vyskúšal to a požiadal ma, aby som si ľahol pod auto a skontroloval podvozok. Nechápal som presne, čo mám hľadať, tak mi vysvetlil, že tak to sa pašujú do Európy drogy, maldíci upevnia nič netušiacemu turistovi drogy na pdvozok a v Španielsku si ich niekto podobným spôsobom vyzdvihne. Tiež sa takto pašujú ľudia, mladík sa prichytí na podvozku a keď je auto na lodi, už je vlastne v Európe. Keď ale colníci nájdu drogy pripevnené na aute, má obrovské problémy majiteľ auta, väčšinou súd a ťažko povedať ako by tem v Maroku dopadol. Keď mi to vysvetlil, celkom rád som si ľahol pod auto a prezrel som celý podvozok. Keď som mu povedal, že som nič nenašiel, zaželal mi šťastnú cestu a vysvetlil, ako sa dostanem do prístavu. Ďalej v meste mi už vraj takéto nebezpečie nehrozí. Po príchode do prístavu ma tam už čakal Feri so Zaidom, oni vlastne ani nevedeli, čo sa stalo a kde som zmizol. Zaid nám veľmi dobre vybavil “prebukovanie” lodného lístka na dnešok poobede a všetky colné a policajné formality, takže sme boli vybavení v priebehu pár minút. Loď prišla okolo piatej s tým, že má odplávať o 18ºº hod. Pri naloďovaní však začali ďalšie policajné kontroly, práve na drogy a pašovanie ľudí. Každé auto veľmi podrobne (aj podvozok) prehliadol policajt, takže naloďovanie trvalo veľmi dlho. Nakoniec sme odplávali s jeden a pol hodinovým oneskorením. Napriek tomu sme boli radi, že sme na lodi a plávame smerom domov. V prístave som chcel urobiť zopár fotiek, ale hneď keď som chytil foťák do ruky, pribehol najký “security” zamestnanec, že ak urobím nejakú fotku, foťák mi skonfiškujú. Tak som ho radšej odložil. Z tejto príhody jasne vidieť, že sme boli v prístave bedlivo sledovaní. Tesne po polnoci sme vyšli z lode v Algecirase, tam hneď pokračovali ďalšie kontroly na drogy, kde každé auto prešiel policajný pes. Trochu som bol nervózny, čo keď som podvozok prehliadol zle a niečo mi tam upevnili. Nakoniec všetko dopadlo dobre. Po kontrolách sme sa hneď vydali na cestu domov, smerom na Barcelónu. Cesta domov bude nezáživná, bude to iba “naháňačka” po diaľniciach a plánujeme, že domov dorazíme približne za tri dni, nakoľko je to 3100 km. Tisíc kilometrov denne s karavanom celkom stačí. Spať plánujeme jednu noc kempe a dve noci niekde na parkoviskách, ktoré si aktuálne nájdeme v Board Atlase. Parkoviskom mám na mysli Stellplatze pre karavany. Obozretnosť nikdy nie je na škodu a parkovísk pre karavany je v Európe dostatok.

Niekoľko slov záverom

Nuž čo povedať na záver? Bola to veľmi zaujímavá cesta a myslíme si, že sme mali možnosť spoznať celé Maroko, jeho ľudí vrátane ich života a čiastočne aj zvykov. Voľba karavanu ako prostriedku pre dopravu aj bývanie je pre tento účel jedinečná, nakoľko akýmkoľvek iným spôsobom by tento zámer nebo realizovateľný, určite aspoň nie v takomto rozsahu. Všade na cestách sme mali zabezpečené kvalitné ubytovanie s kompletným sociálným zázemím, kuchyňou aj špajzou a neboli sme odkázaní na žiadne miestne služby. Keďže sme prešli veľkou časťou Maroka, až na zopár miest vlastne celým, bolo vynikajúce, že sme sa nemuseli denne sťahovať do iného hotela, rozbaľovať a baliť veci, nosiť ich na izbu a ráno zase do auta. Skrátka, kdekoľvek sme zastavili, aj pri ceste alebo na parkovisku, všade sme mali svoju “hotelovú izbu” so sebou. Opätovne sa potvrdilo, že karavan je najlepší prostriedok na spoznávanie krajín, ich prírody, kultúry, pamiatok a ľudí.

V: Cestopisy Od: Peter [202 ]